Gymnastika

Milá pani doktorka, rada by som sa poradila o nasledujúcom probléme. Moja šesťročná dcéra chodí od štyroch rokov na modernú gymnastiku, od piatich aj na balet, momentálne už 5 - 6 krát týždenne. Je to jej veľká láska a ona sama je podľa tréneriek, rozhodkýň aj učiteľky baletu zriedkavý a výnimočný talent. Okrem mimoriadnych fyzických predpokladov je nej aj obrovský vzťah k tancu aj gymnastike. Som ale stále toho názoru, že ak by čokoľvek nestíhala, alebo nevládala, bez váhania ju odhlásim, vždy som ju viedla systémom "nechceš - nemusíš, skúsime to inak". Je totiž súčasne aj v prvej triede náročnej jazykovej školy a povinností jej naozaj pribudlo, hoci ich zatiaľ zvláda s ľahkosťou a veľkou chuťou.
Zatiaľ vlastne všetko išlo hladko, až na posledné dva mesiace gymnastiky. V septembri tohto roku začala dcéra chodiť do inej TJ ako predtým, pretože výkonnostne napredovala tak, že začala potrebovať profesionálnu reprezentačnú trénerku, preradili ju teda k starším dievčatkám (8 - 10 ročným). Po niekoľkých tréningoch tam však odmietla chodiť, že sú tam staršie dievčatá, ktoré vedia lepšie cvičiť a jej sa ako najmenšej a novoprišlej vysmievajú a že trénerka kričí a keď niečo dcéra nevie, že ju pred ostatnými vykričí. Po dohode so šéftrénerkou sme ju teda dali inde k mladším dievčatkám. Tam sa však nevyvíjala - skôr naopak začala preberať zlé návyky, a tak sme na radu šéftrénerky zmenili oddiel po tretíkrát.
Už vtedy som vedela, že to nie je šťastné riešenie a poprosila som (od septembra už tretiu) trénerku, nech na malú nekričí a nevyčíta jej ak niečo urobí zle, že je na to veľmi citlivá. Veľmi citlivo reaguje aj na preteky - minulý rok ju trénerka tak vyhecovala, že dva dni pred pretekmi skončila so zvracaním na infúziách v nemocnici. Pretekala zoslabnutá a o dve kilá ľahšia (nikto ju nenútil, ona sama na tom trvala!)Snažím sa dcéru pritom v čo najvyššej miere podporovať, chváliť a nesiliť celú situáciu, bola som aj proti tomu, aby pretekala, no ona sama veľmi chcela. Na dokreslenie - dcéra je naozaj úžasne ochotné a šikovné dieťa, na ktoré nikdy nebolo treba ani len zvýšiť hlas, vychovávame ju s láskou a rešpektom k jej želaniam.
Niekoľko tréningov bolo všetko v poriadku, až do včera. Ambiciózna trénerka postavila dcéru do čela choreografie spoločnej skladby, hoci malá trénuje v tomto oddieli iba desať dní a ostatné dievčatá majú pred ňou prirodzený náskok (ktorý by však o pár tréningov dobehla). A opäť krik, upozorňovanie na chyby. Už na tréningu dcéra plakala, po ňom úplne usedavo. A opäť odmieta nielen nácvik spoločnej skladby, ale aj celú gymnastiku, počas celej cesty domov i pri zaspávaní mi to opakovala a v noci sa s tým a s plačom zobudila.
Šéftrénerke som teda večer zavolala a povedala, že mi je ľúto, ale že malá nechce ďalej cvičiť a že teda končíme a povedala som jej dôvody, na čo ona reagovala, že dcéra nemôže byť taká citlivka a rozmaznaná padavka, že jej to v živote nepomôže, že ak chcem aby športovala tak musím aj ja zabojovať a ju zo začiatku nútiť, že sa to časom poddá, že mali mnoho takých detí a hoci aj s plačom, ale na tréningy chodili a časom z nich boli vytrvalé a zdravo ambicózne dievčatá, že malá je obrovský talent a neskôr by mi vyčítala že som ju neprinútila.. atď. podobné reči asi to poznáte, dosť nepríjemne ma zaskočili aj keď viem, že to trénerka nemyslí zle a že to sú asi metódy, ktorými hecujú rodičov malých vrcholových športovcov.
Takže teraz neviem, čo mám robiť. Či ďalej trvať na tréningoch napriek odporu dcéry, či rešpektovať jej nechuť a nechať ju, aby bola šťastná bez gymnastiky, pretože balet na ktorý chodí 2 x do týždňa ju baví a je tam rada. Meniť ďalší oddiel už nechcem a vlastne sa ani nedá, skutočne dobré sú len 2 - 3, inde to nemá zmysel.

Ak skončí s gymnastikou teraz, napriek veľkým danostiam sa k nej už pravdepodobne nevráti - gymnastky začínajú v 4 a výkonnostný vrchol majú v 14 - 15 rokoch. Je to veľká investícia od rodičov - časová, organizačná, citová i finančná -mám to podstupovať ďalej keď metódy vrcholového športu už u týchto malých detí sú také brutálne?
Bývalý manžel, ktorý má dcéru bezvýhradne rád hovorí, že on bude rešpektovať jej rozhodnutie a nechce stavať vlastné ambície proti dieťaťu. V podstate s ním súhlasím, aj keď vo mne hlodajú pochybnosti - čo ak má trénerka pravdu?

Dúfam že mi aj tentoraz poradíte tak, ako to bolo v prípade odkladu školskej dochádzky. Aj Vaša odpoveď mi pomohla rozhodnúť sa dať dcéru do školy. Teším sa na Váš názor.

Lexi