Přítelova dcera trucuje

Dobrý deň,
už rok som rozvedená, mám malého 2,5 r syna. Našla som si pred pol rokom partnera ktorému zomrela žena (nádor) a má 2 dcéry. Mladšia má tiež 2,5 a vychovávajú ju cez týždeň svokrovci, stará sa o ňu len od piatku do pondelka. Je pre všetko veľmi uplakaná (občas mám pocit že každú vetu začína s plačom a prestane až keď ju priateľ upozorní, že má rozprávať normálne, ale to sa podľa mňa ešte dá, aj keď občas je to dosť na nervy. Staršia má 4,5 roka a s ňou mám asi fakt problém. Niekedy mám pocit že to nezvládam a ten vzťah mi za to nestojí. Začínam byť vytočená už len keď ju zbadám a vidím že má zase svoju náladu. Neteším sa na to keď prídem domov z práce, neteším sa na víkendy, som hrozne unavená. Snažila som sa k malej chovať rovnako ako k svojmu synovi, byť milá, aj prísna keď spolu vyvádzajú, proste normálne. ale nijako to nejde. Vždy z ničoho nič, aj keď je atmosféra úplne príjemná, tak začne so svojimi obľúbenými vetami: Tato poďme domov. A vy neparkujete vedľa nás! A ja vás neľúbim. Ja tu nechcem byť. Ja už nikdy nič nebudem jesť. Ja nechcem ani nič piť. Nech, mne to nevadí. Ja nebudem spať. A ja nechcem tie hnusné tepláky. A ja sa nevolám Nela, ani Nelka, ani Nelinka, a ani Vanková. Ja už sem nikdy neprídem! Ja nejdem spať. Si zlý (na syna). Ty si zlý Matáš! (volá sa Matúš, vždy keď ho osloví Matáš, tak sa malý hnevá a skoro plače). A ja sem nikdy neprinesiem svoj bicykel (pritom ani ho nikdy nepriniesli, požičiava si od syna). Piť! (to ako chce piť, nepovie ani prosím, ani len „daj mi“).... Partner to nazýva pubertou, tvrdí že to prejde a nemám si ju všímať, ale už pol roka to neprechádza, a ja vidím ako aj môj malý začína používať také slová (si normálna? ty si zlá!...) a nechcem aby si bral príklad. Musím povedať že ho nijako nerozmaznávam, ked neposlúcha a urobí nejakú neplechu tak dostane aj po riti, žiadnu výchovu vo vatičke ja neuznávam... No ale na priateľovu malú už akosi nemám nervy, netuším aký prístup by zaberal... Neplatí ani byť dobrá (urobiť copíky, pritúliť si, spolu si čítať...) ale ani byť zlá (keď vrieskajú, dať obidvom po riti, keď odvráva tak jej tiež niečo odvrknúť, alebo ju poslať do izby nech je tam sama ked nechce byť s nami a správať sa slušne...). Reakcia je vždy rovnaká – truc, plač nasilu, odvrávanie, vždy chce niečo opačne. Keď dám večer na stôl rizoto, ona chce cestoviny, ked vytiahnem zo včera cestoviny, tak povie že ich nechce a su odporné... Mamu spomenie asi raz za mesiac, kľudne povie že bola chorá a zomrela, a že je v nebi, nemám pocit že by za ňou nejako smútila, skôr to chápe... Pravdepodobne to bude problém s nejakou žiarlivosťou, alebo rozmaznávaním v škôlke (chúďatko sirôtka, robia jej copíky, dávajú cukríky..., vraj ju učiteľky veľmi chvália, je tam hlavná recitátorka a speváčka pri každej príležitosti, doma možno stráca pocit ze je najlepšia). Možno je problém aj v priateľovom prístupe, nechával ju predtým dlho pozerať telku, robila si čo chcela, jedla čo chcela, bol rád keď bol kľud, zakročil až keď bolo naozaj zle. Vraj aj keď bola malá, volala v noci na neho, nie na mamu, mali spolu dobrý vzťah od začiatku. Prosím poraďte mi, ak to nijako nedokážem zmeniť, pravdepodobne to ovplyvní aj môj vzťah k partnerovi a chuť na prípadnú spoločnú budúcnosť. Nebude to pre mňa ľahšie ako teraz, finančne, psychicky, atď, aj keby boli jeho deti v pohode.