Přidat názor k článku Radosti a strasti velké rodiny

Tak u nás je to podobné - tiež bývame na dedine, máme štyri deti a vyrástla som ja i manžel v meste. Ten zablatený raj je aj u nás a predsa by som ho nevymenila za mesto. Keď chodíme k rodičom, prvý deň pochodím po obchodoch a večer som už unavená a túžim po tom našom pokoji, prírode a tichu. Nehovoriac o tom, že určite viac ušetríme – keď nevidím, čo všetko sa dá kúpiť, menej miniem. Naše deti sú tu tiež spokojné a mesto ich neláka. Nedávno som cestou po meste 12-ročnej dcérke predstavovala výhody mesta – určite ich mesto má – a sondovala som, či by ju raz nelákalo.. A ona mi povedala – „ale vieš, mami, napr. v meste, keby som vyliezla na strom, tak je to trápne“ .
Neviem, či to raz bolo v nejakom staršom článku, ale spomínam si, ako som čítala o porovnaní pohybu detí v dedine a v meste – v meste je viac možností (plávanie, športové krúžky – futbal, volejbal...), ale je to všetko pohyb „organizovaný“. Na dedine hrajú futbal tí, ktorí sa zídu u nás za domom, v potoku sa brodia v lete tiež, cez prázdniny, keď tu máme aj bratancov a sesternice, tak sú celý deň vonku a hrajú sa na Indiánov, teraz v zime chodili na lyže hneď za dom – síce bez vleku, ale na druhej strane majú celý svah pre seba... pri dome si stavali zákopy zo snehu a viedli snehové vojny...
Deti chodili tiež do malotriedky 1+2 a 3+4, najstaršia už chodí do mesta. Spolu s ďalším spolužiakom z našej dediny sa zaradili medzi prvých 5 najlepších žiakov – nešlo mi o to, aby bola naj... ale sama som bola zvedavá, či sa splnia predpovede, že dedinské školy majú nižšiu úroveň.
Je pravda, že v malotriedke je nižšia „konkurencia“, ale je pravda, čo už bolo spomínané – deti sú samostatnejšie, buď počúvajú učivo aj pre starších, alebo si zas opakujú... Tretí syn je teraz prvák,
keďže veľa vedel popredu, pani učiteľka mu dáva úlohy individuálne, keď je hotový, dá mu príklady alebo čítanie osobitne... takže s malotriedkou som spokojná, len žiaľ, tým, že je stále menej detí, zrejme škola zanikne – nebudú mať financie...
Poznám aj tú „sociálnu osamotenosť“, ale snažíme sa ju zmierňovať tým, že máme dom otvorený pre návštevy kedykoľvek... Nie každému vyhovuje to isté – nám dedina vyhovuje.
Autorke prajem všetko dobré – vďaka za pekný článok.