Přidat názor k článku Syndrom kočárkového stresu

Mali sme dvojickovsky kocik za sebou, skladny a uzky, ale i tak sme si uzili svoje. Najhorsi zazitok mam z prechodu cez elektrickovu trat na pesom prechode. Bolo leto a asvaltka okolo kolajnic sa nadvyhla. Vzdialenost medzi prednymi a zadnymi kolesami na nasom kociku sa rovna presne sirke kolajnic. A tak predne kolesa zapadli v predu, zadne sa zasekli do druhej diery na kolajnice a ja som ich nedokazala vytiahnut. Zelena sa zmenila na cervenu a sofer elektricky zacal zurivo zvonit. Ale kocik nesiel vybrat. Ked mu usla aj druha "zelena" otvoril dvere na elektricke (ktora mala zastavku tesne pred prechodom v ktorom sme uviazli) a zacal mi nadavat do krav, p.. a neschopnych babizni, ktore sa vsade trepu s kocikom. Nie, on nevysiel mi pomoct vytiahnut deti. Okoliduci len tak na nas pozerali a ja som mala taky stres, ze som uz naozaj nevedela co robit. Nakoniec som histericky na sofera zarevala nech mi pride pomoct. A on mi povedal "na so si rodila tolko deti ked sa o nich nevies postarat". V tom hneve sa mi podarilo vymanit predne kolesa a presli sme ulicu. Este som ho pocula ako za nami krici, ze sme zablokovali celu elektrickovu dopravu v meste (za nim stali dalsie 4 elektricky a ludia zo zastavky na nas pozerali ako na atrakciu). To naozaj bol velky stres.

Prechadzky sme si tiez "uzili". Najprv sme mali prenajaty byt v typickom panelaku s uzkym vytahom. Deti som nalozila do korbiciek, ram som zlozila a nalozila, jednu korbicku som dala na zem a druhu pod pazuchu a isli sme. Ale i tak nam ostavalo 8 schodov od vytahu dole (takze som deti v korbickach dala na zem, zniesla ram a potom kazde dieta. Ked sme isli domov kolotoc sa opakoval.

Ked sme sa prestahovali, moje nocne mory zvane vychadzky sa zviacnasobili. V starom dome nebol vytah a i ked sme boli na prizemi je tam 12 neprekonatelnych schodov. A vtedy sme isli iba na kratke prechadzky s autosedackami. Znovu ram kocika, a potom do kazdej ruky autosedacka. Ked deti vyrastli z vajicok prestali sme chodit bez tatinka na prechadzku. Ked sme isli k lekarovi pomahali mi ochotni susedia dochodcovia, ktori vonku na chvilu postrazili jedno dieta, kym som nevyniesla druhe. Ked sme sa vratili, znovu som prosila susedov o postrazenie.

Bolo to skutocne na nervy a to som nesla s detmi ani nakupovat, ani verejnou dopravou.