Přidat odpověď

Qwena, jak keby si písala o mojom staršom (4 roky). Trvá to doteraz, ale malilinko sa to už zlepšilo.

Jediné, čo mi zaberalo, je odviesť do pokojíčku so slovami - tu sa vyřvi...a potom prísť a opýtať sa, či sa už sklidnil - vačšinou po nejakej dobe povie, jo a všetko je ok. Nič iné, NIČ, mi nepomáhalo. Proste sa musí vyřvat...bohužiaľ. Je taká povaha. Ale jedine doslednosť mi pomáha, keď mi uleteli nervy a řvala som po ňom ja, situáciu to ešte zhoršovalo, detto plácání na zadok.

Teraz to prechádza do inej "srandy"..začína strašne papuľovať, ale extrémne - naučil sa v školke..a to je rovnako o nervy, jak ten predchodzí rev...

Nezbývá jediné, než sa obrniť a byť dosledná, nenechať sa vydierať. Trvať si na svojom aj za cenu toho "revu".