Mám jeden jediný nepríjemný zážitok z Bratislavy, ale na ten nezabudnem ešte dlho.
Syn mal okolo pol roka, bol v hlbokom kočíku a ja som sa chystala nstúpiť do električky. Keďže nebol pri predných dverách nikto k mání, aby mi pomohol a hlboké kočíky sú predsa len dosť ťažké na to, aby som ho sama trepala do električky, tak som chvíľu bezradne stála pri dverách a rozmýšľala čo robiť (šofér na mňa čumel ako teľa na nové vráta)a potom som prešla k stredným dverám, kde mi jeden pán pomohol. A potom som pretlačila kočík k predným dverám, kde bol priestor pre kočíky. A v tom vyletel šofér z tej svojej kabínky a začal po mne hulákať, že ako si dovoľujem s kočíkom prechádzať pol električky, že to sa nesmie. Ostala som ako obarená. Potom som to rozdýchala a povedala som mu svoje. Keď som potrebovala pomoc, tak sedel na zadku a čumel na mňa, ale keď mu špacírujem po električke, tak už vie zdvihnúť svoju rozkysnutú riť a prísť mi vynadať. Keby mi prišiel pomôcť, tak mu nebudem tlačiť kočík cez pol električky! Šofér očervenel ako paradajka a frflajúc vošiel späť do kabínky. Ľudia na mňa zazerali celú cestu. Len neviem, či so mnou súhlasili, či nie. Ja samozrejme neočakávam od šoféra, že bude kvôli mne vystupovať a pomáhať mi s kočíkom, ale keď videl, že sa zpredu nedostanem, tak nemal robiť cirkus, že nastupujem nesprávnymi dverami. Hlavne keď bola poloprázdna električka a nikoho som "nezvalcovala".
Ale okrem tejto skúsenosti nemám iné nepríjemné zážitky. Nikto sa síce netrhal mi pomôcť, ale ani nikto neodmietol.
Předchozí