Přidat názor k článku Respektující výchova očima (mírně) poučeného rodiče

Pajda, mám dve deti - 4 roky a 1 rok. Starší s diagnostikou ADHD. Mladší je už teraz "druhý brácha".

Čo ja som zažila stresov a nervov...zlobení...tvrdohlavosti...brečení, či skor ječení na plné "gule", že sa sídlisko otriasalo, nielen barák...

Až som prokoukla. Jasné, vzdorovanie a krik je i teraz - nič nemože byť dokonale dokonalé. Ale zaznamenala som véééliký krok dopredu práve tým, že sa snažím so starším "domluvit". Áno, sú veci, kde je treba konať a jinudy cesta nevede, ale aj toto sa dá psychologicky decku spríjemniť niečím - príklad, musíme ísť spať - zaboha nechce, ječí (starší) - dobře, tak já tě doprovodím a kousek odnesu (záleží mu na tom, lebo vidí, že nosím mladšieho bráchu, hrá v tom rolu i žiarlivosť sourozenecká). Tak jo mami, odnes, ale já nechcu spát. Neodporujem - ale jednám. Nechá sa odniesť, šťastný jak bleška, sám sa obleče do pyžamka a lehne - u toho stále tvrdí, že nechce spát, ale vlastne spát ide a dobrovoľne (keby nechcel, tak ho tam proste nedostanu).

To iba ako malilinký príklad z mnoha situácií doma...

Mladší sa práve do obdobia vzdoru dostal (má rok a pol, vtedy s tým začal i starší bráška). Ale už mám iný prístup a rozhodne sa mi viac darí dosiahnuť toho, čo je zrovna potreba

Držím palce - výchova nie je vobec jednoduchá vec, ale niekedy si holt musí rodič vstúpiť i do vlastnej mysle a zistiť, ako by sa to dalo robiť inak