Přidat názor k článku Jak se žije mladým vdovám a jejich dětem v Čechách - díl 1.

Milá Petra! Ďakujem za povzbudivé slová. Veľmi mi pomáha keď sa môžem porozprávať s niekym, kto prežil, alebo prežíva na vlastnej koži podobný osud. Moje deti sú už dospelé, syn má 24 rokov a dcéra 22. Obaja študujú. Majú svoje povinnosti a ja ich nechcem neustále zaťažovať mojim trápením, lebo viem, že ani oni sa so stratou svojho otca, ešte nevysporiadali. Keď sú doma cez víkend, tak im vidím slzy v očiach. Keď sa o niečom radíme, tak nezabudnú pripomenúť čo by nato povedal tatinko, alebo ako by regoval on. Ich srdiečka sú tiež veľmi citlivé. Cítime strašnú bolesť na duši a vnutornú samotu. Nikto z rodiny sme neočakávali takýto rýchli koniec. Všetko to malo veľmi rýchli sled udalostí. Môj manžel nedobral ani prvú dávku chemoterapie, keď nastal takýto strašný koniec. Stratila som všetku silu a chuť bojovať. Videla som na vlastné oči, ako manžel pomaly od nás odchádza a zomiera. Tie strašné dni, mám stále pred sebou. Stratila som najbližšieho človeka, s ktorým som budovala rodinu a plánovala si ďalšiu budúcnosť. Mám pocit, že nemám pre koho a prečo žiť.Stále sa zaoberám minulosťou a tými hroznými dňami, kedy som bola úplne bezmocná. Začala som trpieť silnými depresiami a nespavosťou. Trýznia ma myšlienky, čo všetko sa dalo spraviť a nespravilo. Zvykne sa hovoriť, že čas je najlepší liek. No ja mám pocit, že čím ďalej, tým ešte viac si uvedomujem, akého vzácneho človeka sme stratili. Najhoršie je, že nemám oporu ani v rodine. Moji rodičia už nežijú a súrodenci, tí majú tieť veľké zdavotné problémy a tak im nechcem pridávať aj tie moje.Moji svokrovci boli u nás naposledy pred rokom, hoci to majú k nám kúsok. Povedali, že už nemajú prečo k nám prísť, lebo tam už nie je ich syn. Nečakala som od nich takúto reakciu, lebo moje deti sú ich jediné vnúčatá.Jedine čo chceli, aby som im vrátila peniaze, ktoré nám požičali na dostavbu domu, alebo aby som spísala Zmluvu o pôžičke s tým, že až tu raz nebudú, tie peniaze musím vrátiť ich dcére.To bol ďalší úder pod pás lebo vedia, že musím splácať ešte 2 roky úver, ktorý nie je malý a náklady na chalupu sú na môj príjem vysoké. Okrem toho mám študujúce deti. Možno, až deti doštudujú a nájdu si zamestnanie úplne inde, rozhodnem sa túto pre nás zúfalú situáciu riešiť predajom rodinného domu. Obdivujem všetky ženy,ale aj mužov, ktorí sa dokážu s hrdosťou vysporiadať s takýmto neľahkým životným osudom a ísť ďalej. Prajem Vám Peťka veľa sily,chuti do života,veľa dobrých priateľov a silné rodinné zázemie. S pozdravom Aňa