Přidat názor k článku Jak se žije mladým vdovám a jejich dětem v Čechách - díl 1.

Milá Scarlet!
Viem ako sa cítiš a je mi to strašne ľúto. Strata najbližšieho, milovaného človeka veľmi dlho bolí. V pomerne krátkom čase, jedna bolesť vystriedala druhú. Podobnú situáciu som prežila na vlastnej koži aj ja. Jeden z príspevkov v tomto článku je aj môj, takže nechcem sa znovu ku všetkému vracať. V marci tohto roku uplynul rok, čo ma navždy opustil môj milovaný manžel. Diagnóza bola rakovina hrubého čreva. Pri chemoterapii nastali ďalšie obrovské problémy ako zauzlenie čriev, ďalšia operácia, kóma a úmrtie. Vtedy sa mi zrútil celý svet.Dodnes som sa s tým nevyrovnala i keď sa snažím. Všetko prebehlo vo veľmi krátkom čase -mesiac. Nestihol vybrať ani 1. dávku chemoterapie. Dnes žijem zo dňa na deň. Úmrtím môjho manžela, akoby všetko skončilo. Stále si dávam otázku: “PREČO PRÁVE ON?“, „ČO ZLÉ SME NA TOMTO SVETE SPRAVILI, KEĎ NÁS PÁN BOH TAKTO POTRESTAL?". Môj manžel žil veľmi zdravo. Bol športovec, nepil, nefajčil a predsa .... Tiež mám pocit, že život bez neho je prázdny a zbytočný. Prenasledujú ma hrozné myšlienky. Začala som trpieť depresiami a nespavosťou. Navštívila som aj odbornú pomoc, ale stále je to veľmi zlé. Všetci mi hovoria, že to ťažké životné obdobie už mám za sebou a už bude len dobre. No ja tomu neverím. Trápim sa čím ďalej, tým viac. Najhoršie sú príchody z práce domov. To ticho a prázdno ma ubíja. Všade ho vidím a nechcem tomu všetkému uveriť. Utiahla som sa do seba a v mysli sa mi premieta celý náš spoločne prežitý život. Prezerám si fotky a spomínam.... Už nevládzem ani plakať. Kdekoľvek sa pohnem z domu, očami ho stále hľadám. Ešte horšie bolo, že keď som očakávala a veľmi potrebovala psychickú oporu od najbližších,manželovi svokrovci moji svokrovci ma obvinili z manželovho ochorenia a následne úmrtia. Od pohrebu u nás neboli, hoci to majú k nám kúsok. V tom najhoršom životnom období, som ostala na všetko úplne sama.Chalupa, úver, deti... Strašne to bolí a trápim sa. Túto hroznú situáciu som prežívala veľmi zle, až tak, že som tomu obvineniu začala sama veriť. Prestala som vychádzať z domu a stránila sa ľudí. Neskôr, na presvedčenie mojich detí, som sa znovu postupne začala začleňovať do spoločnosti, aj keď to bolo veľmi ťažké. Kamarátky v mojom okolí síce mám, ale pri stretnutí s nimi mám pocit, že nevedia o čom by sa mali so mnou rozprávať, aby ma ešte viac nerozľútostili. Hovorí sa, že čas všetko vylieči. No ja mám pocit, že len si postupne na to všetko zvykneme. Prepáč mi Scarlet, že som sa rozpísala o mojom životnom príbehu, keď pomoc a radu v tomto momente potrebuješ Ty. Prosím Ťa, vydrž to! Uchovaj siv srdiečku svojho manžela len v tých najkrajších spomienkach a to Ťa bude postupne posúvať dopredu. Musíš dokázať nielen svetu, ale aj sama sebe a svojim deťom, že to dokážeš! Pán Boh Ti k tomu pomôže a obdarí Ťa neuveriteľnou vnútornou silou i keď tomu teraz neveríš. Prajem Ti veľa lásky, životnej energie a radosť z Tvojich detí. Zapamätaj si, že deti Ťa budú vždy potrebovať. Či teraz, keď sú ešte malé, alebo keď raz budú dospelé! O všetkom sa spolu rozprávajte! O svojom manželovi, o prežitých krásnych dňoch o plánoch ..... Stále si ho pripomínajte. Mne, keď sa nedarí večer zaspať a prenasledujú ma hrozné myšlienky, vtedy sa začnem „rozprávať so svojim manželom“ a prosím ho, aby dával na nás pozor a pýtam si od neho rady.... Skús to, možno to pomôže aj Tebe. Drž sa!
Praje Ti veľa vnútorného pokoja a silu, aby si to všetko prekonala a zvládla. Skrátka musíš, nič iné Ti neostáva.
Aňa