Přidat odpověď

Prečítala som celú diskusiu.

Šikulko, chyba je jednoznačne v mamince. A prečo? Je to jednoduché, nie je dosledná.

Holčička sa do obdobia vzdoru určite nedostala až ako trojročná, takže jej chovaniu predchádzal nejaký vývoj. Vývoj, keď matka bola nedosledná, tudíž nevychytala muchy a muchy nadobudli obřích rozmerov...

Tým tú maminku rozhodne neočierňujem, len sa snažím poradiť.

Sama mám staršieho veľmi, veľmi ťažko zvládateľného. Trápim sa s tým od jeho roku a pol, keď začal byť v období vzdoru. Tiež mal cca pred polrokom "myšky", keď sa po nás oháňal a podobne. Už to nerobí. Revy sú doteraz na dennom poriadku, vlastne pre nič. Ale už to lepšie zvládame.

Prečo? Sústredili sme sa v prvom rade na svoju doslednosť. Nemožem povedať, že by nikdy nedostal po zadku, dostal, ale sama vidím, že tudy cesta nevede. Po tom zadku schytal hlavne z dovodu, že som to ja (alebo taťka) nezvládla. Že sme sa nechali tak vytočiť, že dostal.

Časom totiž zisťujem, že nám rozhodne zaberajú lepšie iné sposoby. Keď sa totiž človek nechá vytočiť do emocií (či už agresivity - po zadku, alebo iných - napr. plač matky, krik), nie je to dobre. To decko to cíti a preberá podvedome to isté chovanie..zdorazňujem podvedome.

V prvom rade sa teda treba sústrediť na to, že keď nejaký trest sľúbim, tak ho MUSÍM splniť. Takže nesľubovať tresty, ktoré sú potažmo nesplniteľné, ale snažiť sa aj v tých nervoch myslieť na to, že keď sľúbim trest, musím to i dodržať za každých okolností.

A tresty na druhej strane nepoužívať prehnane, ale v rozumnej miere.

Príklad: Dnes od rána na mňa moj starší řval, papuľoval (fakt o štvrť na šesť ma točil). Až to presiahlo medze. A tak šiel do pokojíčku, řval tam jak tur - od jedu. Potom sklidnil. O chvíľů sa tam chystám, že ho zavolám (je tam cca 10 minút - 15 max.). A až teraz mu budu domlouvat, pretože až teraz sa sústredí a pochopí, čo mu vravím.

Áno, bude sa to opakovať zase, ale recidívy sú už menej časté než boli a už častejšie si syn nechá domluvit.

Takže šikulko, podrž hlavne maminku - nech sa naučí trošinku (sama viem, aké je to ťažké, som cholerický sangvinik) zvládať svoje emocie (tudíž neplakať v jej prípade) a nech sa sústredi na to dosledné dodržovanie.

Sama uvidí - časom - že to svoje ovocie prinesie. Začala by som hlavne tým, ak ubližuje plyšákovi (príklad), tak do pokojíku. Vytrhá ostatným od jedu oči? Vezmu jej všetky. Aspoň na nejakú dobu. Nech pochopí, že to sa nerobí...

Držím palce.