Přidat názor k článku Škoda rány, která padne vedle

Uz som to na rodine niekde davala, ale neda mi zopakovat to v tejto diskusii.... Pridavam sem odpoved jedneho uznavaneho slovenskeho detskeho psychologa v diskusii o telesnych trestoch v skolke na jednej slovenskej internetovej stranke.... Pise o trestani ako takom a mne sa jeho myslienky velmi pacia... Mozno to niektorej z vas nieco da. Ten pan sa vola Prof.PhDr.Ivan Štúr,CSs. a toto je jeho reakcia:

"Ako často si nevieme so svojím jediným dieťaťom doma poradiť, ako často nás aj to najmilšie dieťa vytočí do afektu. Vôbec sa nedivím pani učiteľke, že pri desiatich či dvadsiatich deťoch hľadá tie najrôznejšie techniky, ako ich zvládnuť. Dobrá výchovná zásada však vraví, nikdy sa nedaj do zápasu s dieťaťom, lebo ono vždy vyhrá. Inými slovami, nemôžeme dieťa priviazať ku stoličke, vyhladovať ho, ani prizabiť. Jediná metóda je spolupráva. Výchova nie je predovšetkým opravou negatívneho, ale podporou vhodného správania. Preto je aj príklad tým najlepším spôsobom rozvíjania detskej osobnosti. Tresty majú rad nevýhod. Predovšetkým znižujú motiváciu a zhoršujú vzťah dieťaťa s dospelým. Čo je však horšie, degradujú sebaobraz dieťaťa a ten, kto sa pokladá za zlého, bude sa podľa toho správať. Ak dospelý je stále v strehu a očakáva od dieťaťa podrazy a schválnosti, ako by ho do nich tlačil.
Dobrá mienka o druhom zaväzuje, čo platí o rodičovi, učiteľovi, ale aj medzi priateľmi a partnermi. Do určitej miery si vytvárame druhého vo svojich predstavách.
Trest ďalej plodí nevhodnú filozofiu. Previnil som sa, potrestali ma, sme vyrovnaní! Už netreba sa zamýšľať, osobnosť nerastie zvnútra, určujú ju vonkajšie hrozby. Najčastejšou námietkou proti pozitívnemu prístupu je, že predsa nemožno chváliť alebo nechať bez povšimnutia /a potrestania/ nedobré správanie. To však zo zásady rozvíjania vhodného nevyplýva. Porozumieť dieťaťu, poznať jeho potreby a spôsob uvažovania, dopredu mu povedať, čo je vhodné, a čo nie, a vyhneme sa väčšine problémov. Jadrom výchovy je podriadenie sa autorite, nie však autorite dospelého, ale logike reálneho života a tomu sa musí prispôsobiť rovnako dospelý ako dieťa. Je to otázka prežitia. Neprejeme sa sladkostí preto, že si to dospelý nepraje, ale aby nás nebolel žalúdok. Je smutným javom, že veľa dospelých používa pri výchove telesné tresty, 43 % z nich má vysokoškolské vzdelanie. Darmo platí, kam nemôže rozum, ide ruka. Nečudujme sa celosvetove narastajúcej agresii. Úder môže okrem poníženia spôsobiť aj nervové poškodenie s doživotnou povinnosťou platenia. Nakoľko trestané a kritizované deti bývajú podstatne horšie, je vo vlastnom záujme dospelého viesť svoje dieťa k spolupráci. Znamená to pre obe strany podstatne jednoduchší a príjemnejší život.
Zbytočné je dokazovať, že dieťa si trest zaslúžilo. Jeho chybu sme mohli predvídať a predísť jej. A keď už k nej prišlo, náš nesúhlas, zármutok, dôvera v schopnosť dieťaťa domyslieť dôsledky - to všetko pomáha utvárať jeho osobnosť. Cieľom výchovy je samostatný, uvažujúci a spolupracujúci človek, nie poslušný robot. Aspoň dúfam!
Dospelí, ktorí častejšie trestajú, sú sami menej sebavedomí, nedôverujú si, nerozumia slabším, bezmyšlienkovite opakujú vlastné zážitky z detstva. Ale zásada donucovania slabšieho by mohla vyústiť
do situácie, že nás raz dospelé deti budú nemilosrdne trestať za naše starecké neobratnosti.
Pani učiteľka má na zodpovednosti veľa detí. Závisí od jej osobnosti, ako si s nimi poradí, ale závisí nemálo aj od toho, aké deti jej do školy pošleme. Výchova znamená vziať dieťa za ruku a spoločne objavovať krásy života. Radosť z dieťaťa je najlepším prejavom dobrého rodičovstva a - samozrejme - aj dobrého učiteľstva.
Aby sme sa na tomto svete dobre cítili, radi sa vracali večer domov a nebáli sa vkročiť do školskej triedy, na to si musíme utvárať dobré medziľudské vzťahy plné pochopenia, porozumenia a vzájomnej podpory. Trest je zlyhaním, priznávame ním, že už nevieme ako pozitívne vyriešiť situáciu, utekáme sa k autorite a sile mocnejšieho. Táto výhoda má však iba veľmi krátke trvanie. "