Přidat odpověď

"Jsem introvert a větší společnost mě výrazně unavuje."

Dcera to má takisto, spoločnosť ľudí ju vyslovene unavuje. Akurát že som to zistila neskoro. Ona o spoločnosť prejavovala záujem, mala rada deti ale skôr pasívne, nevadilo jej byť vedľa detí, občas sa zapojiť ale asi ju to vždy rýchlo unavilo a vzala si radšej knižku. Niekedy tú knihu čítala asi aj preto aby jej všetci dali pokoj a aby nevyzerala divne keď sedí sama na lavičke.

Paradoxne my s mužom sme rovnakí, máme radi svoj kľud. Neviem prečo som u svojej dcery predpokladala, že bude iná. Možno to bolo výchovou, kde moja mama ma neustále niekam strkala, mama bola extrovert, rada sa zabávala, sestra je to isté, nedokáže byť sama, naopak otec bol "morous" lebo tiež bol rád sám a potichu a mama sa snažila ho začleniť lebo "tak to je správne, človek je tvor spoločenský". Ja som dceru ako prvé dieťa ťahala do spoločnosti lebo "tak sa to má" ale až pri nej som zistila, že to nie je nič zvláštne keď je človek rád sám a doma. Takže cca niekedy na prvom stupni som jej kontakty dopriala hlavne keď chcela ona. Sem tam išla k niekomu na návštevu. Teraz chodí ku kamarátke, ľahnú si na záhradu a čítajú vedľa seba knižky .
Syn vyslovene spoločenský, ktorý si stykom s ľuďmi dobíja baterky si cestu úspešne razí sám aj medzi nami introvertmi. Má to v sebe ako zaujať, nikto ho to neučil ani mu to nikto neukazoval.