Přidat názor k článku Děti se ptají na smrt

Naša dcérka sa na smrť možno paradoxne začala pýtať asi v 2,5 rokoch, keď sa jej mala narodiť sestrička. Až vtedy si vlastne uvedomila, že ona a ľudia, ktorí ju obklopujú tu nie sú fixne daný. Dovtedy podľa mňa mala predstavu, že všetci, ktorí sme tu, sme tu stále boli a aj tu stále budeme. Potom sa začala pýtať, či aj ona sa nám narodila a kde bola predtým, keď nebola s nami. Veľmi ju rozrušovali fotky, kde nebola s nami, nechcela pochopiť, že kedysi dávno žili ocko s mamkou bez nej. A s otázkami, kde sme boli predtým, začali otázky dokedy tu budeme a kde budeme potom.
V článku sa píše, že otázky detí veľmi nesúvisia so zažitou smrťou v okolí. Ja mám skúsenosti, že práve to deti dosť ovplyvní a začnú sa tým viac zaoberať. Keď mala naša Sonička 3,5 roka, zomrel môjmu priateľovi starší brat a o tri týždne na to jeho mama. (oboch našiel v bytoch mŕtvych, bolo to preňho aj pre celú rodinu ťažké obdobie). Dcérku sme na pohreby neťahali (len tú mladšiu polročnú, tá to podľa mňa ešte nevnímala). Ale samozrejme sme jej museli vysvetliť prečo tu ujo Rudo a babička Irenka už nie je. Aj keď to podľa mňa niesla celkom dobre, dlho sa potom hrávala hry na smrť. "Detičky sú v škôlke, pani učiteľky akože zomreli a škôlku nám zrušili...)". Ináč naša dcérka je dosť "filozofka", má teraz o rok viac a dosť sa zapotím pri jej otázkach typu, či majú lienky svoje chrobáčikovské nebičko a psíkovia psie nebíčko, alebo či bývajú v nebíčku spolu s ľuďmi, a prečo Ježiško nezomrel, keď ostatní ľudia zomierajú, a či detičky ktoré sa majú narodiť sú tiež v nebíčku s tými, čo zomreli, prečo starí ľudia už nemajú deti a či aj deti môžu zomrieť... Ufff, Ufff.