Přidat názor k článku Děti se ptají na smrt

No to je jasné, že dieťaťu sa to nemôže podať tak, akoby nebo bolo nejaké vedľajšie mesto, z ktorého a do ktorého môžme ísť ako sa nám zachce. Ja som dcérke vysvetľovala, že do nebíčka idú iba tí, ktorý zomrú a už sa nikdy nevrátia a my sa s nimi veľmi, veľmi dlho nestretneme a možno už nikdy. Viem, že s takými vecami ako smrť treba ísť veľmi opatrne a napr. pri vysvetľovaní nebezpečenstva deťom nehovorím o smrti, ktorá je aj pre nás dospelých veľmi nejasná ale radšej o veciach, ktoré si deti vedia predstaviť, napr. že by si mohli zlomiť nožičku a veľmi by to bolelo, ak by išli na cestu a zrazilo by ich auto.
Dcérka tiež prednedávnom mala hlášky typu, že "neboj sa mami, keď vypadnem z okna, tak sa mi nič nestane, lebo ja sa chytím rúčkami šnúr, čo máme na vešanie prádla". Dalo mi dosť práce vysvetliť jej, že to nie je veľmi dorý nápad a že to nesmie skúšať ani náhodou.
Z takých veci, že deti si neuvedomujú "nenávratnosť" smrti som mala vždy strach. Keď som mala asi 17 rokov, tak priateľke mojej krstnej mamy zomrel 11-ročný syn. Obesil sa v detstkej izbe na švihadle, pretože mu nedovoli navštíviť do iného mesta 14-ročné dievča, do ktorého sa zaľúbil v pionierskom tábore.