No asi je to tým, že chodia tu na rodinu častejšie mamičky ako oteckovia a tie píšu o situácii prevažne zo svojho pohľadu a nie z pohľadu oteckov. Ale určite sú aj oteckovia, ktorí pomáhajú riešiť situáciu, ako skĺbiť prácu a starosť o deti.
U mňa je to úplne jednoduché. Pracujem v súkromnej firme, a šéf mi pri prvom tehotenstve rovno povedal, že na mňa 3 roky čakať nebude. Ale s jeho reakciou som počítala a už som mala pripravené riešenie. Od pôrodu do 9 mesiacov môjho prvého dievčatka ma v práci zastúpila moja sestra (včas som ju zaškolila), šéf totiž nechcel nikoho cudzieho do práce a jej dôveroval. Potom som nastúpila do práce ja. Priateľ robí na smeny, má 12-tky, dva dni robí a dva dni má voľno. V čase jeho voľna sa stará o dieťa (deti) on, ja som v práci a mám voľnú pracovnú dobu. Pri druhej dcérke ma tiež do jej 8-mesiacov zastúpila sestra, momentálne pracujem na 2/3 úväzok. Kým boli deti menšie, nosil mi ich muž do práce na kojenie, potom už to nebolo nutné, nakojila som ich doma a kým som bola v práci, dal im jesť niečo iné.
Ale ako to už niekto spomenul, je rozdiel mať kancelársku prácu a rozdiel pracovať niekde, kde je nutná pravidelná pracovná doba a stála prítomnosť (ja prídem do práce kľudne aj v nedeľu večer). Aj keby muž nepracoval na smeny, tak by som proste chodila do práce večer, keď by sa vrátil z práce. Bohužial nie každý si to takto môže zariadiť a nie každý muž je aj ochotný na takýto systém pristúpiť. A nie každý muž má takú prácu, po ktorej vládze sa ešte starať dlhodobo o deti.
MMCH, môj dôvod prečo som nastúpila skôr do práce bol jednoduchý. Jednak mám veľmi dobrú prácu - nielen čo sa týka prac. podmienok ale aj platovo (na hodinu zarobím viacej ako môj priateľ), o ktorú by som nerada prišla. A tiež bývam na východe Slovenska, kde je to s pracovnými možnosťami horšie a viem ako dopadli moje kámošky, ktoré si po MD hľadali prácu. Ak by som priznala, že mám dve malé deti, to je horšie ako by som povedala, že mám lepru.
Předchozí