Přidat názor k článku Nechce vám dítě jíst?

Náš Danielko jedol veľmi pekne, keď bol menší, bolo mu úplne jedno, čo to je, len aby toho bolo dosť a aby mu to šlo do pusy dostatočne rýchlo. Problémy nastali, keď dostal prvý raz jogurt, teda nie hneď vtedy, ale až potom... On si hot natoľko zamiloval, že všetky jedlá, ktoré dovtedy pekne papal, sa zrazu ocitli v kategórii "odporné", azda s výnimkou detskej predsnídavky, ktorú z času na čas s trochou odporu jedol. Ale tváril sa pritom, ako keby sme doň liali osolený ocot s dijonskou horčicou. Ovocie? Reval, stačilo, že videl svoju "ovocnú" misku. O polievkách ani nehovorím. Keď zbadal jogurtový kelímok, kričal tiež, ale od radosti . A raz sa rozhodol, že bude jesť iba jogurty a mliečko.
A tak sme naňho vymysleli fígeľ. Jogurt sme pomiešali s rozmačkaným ovocím, rozdelili na dve časti a polovicu vrátili späť do kelímku. Danielko zbadal svoj milovaný kelímok, potešil sa, ale keď si dal prvú lyžičku, úsmev mu zmrzol a my sme si mysleli, že je po fígli. Ale neodmietol ani ďalšiu a vyzeralo to, že veľmi úpenlivo rozmýšľa nad tým, prečo má ten jogurt zrazu inú chuť. A ako tak nad tým uvažoval, pomaly prehĺtal lyžičku za lyžičkou a kelímok bol zrazu prázdny...Akurát, nepýtal repete. Potom sme postupne podiel ovocia zvyšovali na úkor jogurtu a jedného dňa dostal Daniel z kelímku už iba jabĺčko s marhuĺami. Pekne to zjedol a ani už nad tým toľko "neuvažoval". Podobne sme to vymysleli s polievkou. Pridali sme do fľašky s mliekom trocha prepasírovanej zemiakovo-mrkvovej polievky (ono to možno neznie veľmi vábne, ale však aj my dospelí jeme mliečne polievky, no.. aj keď trocha iného zloženia) a podobne ako pri jogurte sme dávky polievky zvyšovali a mlieka znižovali.
Dnes Daniel bez problémov pije ráno a večer mliečko, počas dňa je ovocie, zeleninovo-mäsovú polievku , presnídavku alebo jogurt (ten aj naďalej vedie Danielkovu "hitparádu") . Dodnes však miluje, keď vývar z polievky môže vypiť ako čajík z hrnčeka a ja ho medzitým kŕmim tuhšou časťou polievky - rozmačkanou zeleninou a mäskom.
Nastal však iný problém . Daniel nevie obsedieť na vysokej stoličke, chce zhadzovať misku s jedlom na zem a povedať pritom so širokým úsmevom, že "ba" (tak to raz urobil v potravinách s detskou presnídavkou, ktorú vybral z maminho nákupného košíka, správne hádate, že bola z toho tenšieho skla ...a odvtedy asi stále dúfa, že sa to zas tak krasne "rozprejskne" a bude okolo zas ten super "kravál") . Keď sme mu pri jedení dali do ruky iné veci na bezpečné vyhadzovanie -druhú lyžičku, tanierik, hračky, vyhodil jednu z nich a nenajedol sa, pokým to niekto nezdvihol. A tak, keď som bola sama doma, niekoľkonásobne častejšie som sa zohýbala po vyhodené veci, ako sa mi podarilo trafiť lyžičkou do Dankovej pusy. Spásonosnou myšlienkou bolo priviazať dve veci (zakaždým iné, aby sa nezunovali) na tenké vlnené nite o stoličku. Danielko má o zábavu postarané, ja sa nemusím zohýbať a teda mám väčšiu šancu vystihnúť ten moment, kedy je Daniel vhodne natočený, má pootvorenú pusu ..... a skúsiť presne trafiť.