Přidat názor k článku Jak jsem mohla rodit v polích

len keď to takto verejne píšeš, možno by stálo za to si overiť dovody, koli ktorým nimi opovrhuješ. Píšeš, že sú „nesoudné a dobrovolne riskujú svoj život i život svojho dieťaťa“.

Mám za sebou jeden (bol to moj prvý) porod, ktorý bol podobný tomu tvojmu (rutinné pichnutie vody, klesanie oziev miminka a pod), akurát nakoniec neskončil cisárskym rezom (hoci už personál na seba divne pomrkával), ale po takmer 2-hodinovom tlačení normálnym porodom. Miesto toho, aby som mala pocit, že „som stála nohami na zemi“, som radšej začala uvažovať, či skutočne všetko, čo som počas porodu podstúpila, bolo skutočne nutné a prínosné. A predstav si, nebolo. Najviac ma štvalo práve ono pichnutie vody. Ona voda má jednu výbornú vlastnosť, je nestlačiteľná, takže kým tam je, nedochádza k stlačeniu pupočníka, a teda k riziku hypoxie. Až moj tretí porod bol prirodzený, (podľa teba úplne nezodpovedný) pri ktorom som ani na minútu nemala pochybnosti o tom, že sa deje niečo, čo nemá, prípadne, že miminku niečo hrozí. Bol to domáci porod a miminko bolo pri ňom sledované viac a pozornejšie, než pri obidvoch predchádzajúcich porodoch.

Ale nazad k tým riskujúcim rodičkám. Z mojho hľadiska k nim musím pripojiť práve teba. Za prvé - Hamiltnov hmat, za druhé - pichnutie vody (následok – klesanie oziev), za tretie – hromadné „vŕtanie“ sa v tebe po tom, ako ti pichli vodu (veľmi spoľahlivé, pokiaľ chceš chytiť nejakú infekciu ty, alebo tvoje miminko)... a vlastne nevyžadovanie akéhokoľvek vysvetlenie čohokoľvek, čo sa okolo teba dialo...

Takže, k zdravému synovi gratulujem, a prajem, aby si pri ďalšom porode takto neriskovala, a ani nenechala nikoho, aby ťa takto do riskovania vmanévroval.