Přidat názor k článku Jsou "zlobivé" děti opravdu zlobivé?

Líza, ono je to niekedy ťažké riešiť výchovné problémy s mamičkami. Ja sama mám takú skúsenost, že najlepšie sa kamaráti s tými mamičkami, ak si navzájom "sadnú" aj detičky. Horšie je to v prípade, že deti sa spolu chcú kamarátiť, ich mamičky však nie, alebo naopak ak sa chcú kamarátiť mamičky, medzi ich deťmi sú však konflikty. Ja osobne to v poslednej dobe s Julkinou mamkou riešim väčšinou tak, že k nej chodím na návštevu, keď je Julka v škôlke. Inak si s ňou dohadujem stretko tak raz za mesiac (za ten čas trochu zabudnem, čo Julča navystrájala) a po návšteve si pár dní liečim nervy.
Na začiatku, keď sme sa zoznámili, moja prvá dcérka mala pol roka, jej 2,5 roka. Už vtedy sa mi zdala dost nevychovaná a agresívna. Ale ja som taká hlupaňa tolerantná, vždy som si hovorila, však počkaj, ešte nevieš ako bude vyvádzať tvoje dieťa. Nemala som veľmi skúsenosti s deťmi, myslela som, že to je u detí v takom veku normálne (obdobie vzdoru a tak.). A tak som sa všetky problémové situácie snažila predýchať.
Najhoršie bolo, že hoci Julka mojej Soničke dosť ubližovala, ona ju mala aj má veľmi rada, je pre ňu vzorom, vo všetkom ju napodobňuje. Julka vie byť aj dobré dievčatko, nemá len proste mantinely. Keď bola u nás pár krát sama bez mamky (boli sme susedky v jednom vchode), správala sa slušnejšie,lebo vedela, že ju ináč pošlem domov. Ja som proste na začiatku s Julkinou mamkou neporiešila tieto veci a teraz je už ťažké po rokoch jej niečo vyčítať. Asi som dosť zbabelá, že neviem dôrazne riešiť takéto situácie a výsledkom je, že moje priateľstvo s Majkou nie je vo všetkom úprimné.