Přidat názor k článku Jak jsem přestala bít své dítě

Klára, nezažila som síce od rodičov takú bitku ako ty, ale cítim to podobne. Viem z vlastnej skúsenosti čo je to strach a ako zbesilo búši dieťaťu srdce, keď pozerá na mamu, čo vyťahuje varechu z kredenca. Viem ako sa dieťa cíti, keď kľačí v kúte alebo je zavreté v tmavej komore. A aj moja mama si doteraz myslí (podobne ako Dźejn), že máme celkom dobrý vzťah a ako dobre nás vychovala. Veď nekradnem, nepijem, nenadávam, aj zuby si čistím, dokonca aj pozdraviť a poďakovať sa viem ;-).

Naozaj to stačí? Tie vonkajšie prejavy slušnosti? A čo detská sebaúcta, obraz o sebe a o iných, dôvera a zdravé sebavedomie, čo "vnútorná slušnosť"? Je to naozaj taký úspech, keď dieťa svoj vzdor a hnev zamení za strach? Ak počúvne, lebo sa bojí trestu? Má byť dieťa len poslušné, má len slepo prebrať naše predstavy o slušnosti a morálke? To je najdôležitejšia vec, ktorú si na ňom ceníme?

Už som to veľakrát písala, o tom, že dieťa má vždy nejaký dôvod prečo zlostí (únava, nuda, žiarlivosť, upozorňuje na seba, lebo sa cíti odstrečené, bojuje s nami o moc...atď.). Vždy nás tak trochu testuje, koľko vydržíme a či sa dáme vyprovokovať, vždy je to tak trochu volanie o pomoc. Ak toto riešime bitím, je to o našom zlyhaní, nie dieťaťa.

A o toľko krát tu spomínanom x-násobnom napomínaní a vysvetľovaní, ktoré nezaberá.

Môj názor je taký, že ak ani po 2-3 upozornení či vysvetlení dieťa nepočúvne tak: 1. nerozumie tomu a nemá zmysel mu to opakovať po 4x, jednoducho dieťaťu zabrániť v nebezpečnom či agresívnom konaní 2. síce rozumie, ale z nejakého dôvodu nechce počúvnuť-ani vtedy nemá zmysel mu to znova hovoriť, to isté čo v prvom prípade a po čase, keď je dieťa prístupné dialógu, pokúsiť sa vypátrať príčinu nepočúvania a riešiť to.