Přidat názor k článku Otázky kolem adopce (které vážně nesnáším)

Ako som už písala v inom príspevku, nemám problém so žiadnymi otázkami, ale nie pred deťmi. Ani lekárke ani nikomu inému nebudem nič rozprávať PRED DEŤMI, lebo:

Deťom, odkedy prišli, tvrdím, že sa mi síce nenarodili, ale ja som ich mama. Dobre vedia, že sú z detského domova, poznajú fotky aj video z čias, keď sme si ich brali, ale proste im hovoríme, že sme ich mama a otec my. Narodili sa každé jednej tete, ale ich mama som ja. Nehovorím im, že najprv mali inú mamu, teraz majú mňa. Nehovorím im ani, že majú dve mamy. Hovorím im, že JA SOM ICH MAMA. Považuejm to za správne, aby mali istotu, že sú na 100% moje, aby o tom necítili potrebu rozmýšľať. A nechcem, aby im zrazu napodlo, že vlastne jednu vec hovorím im, ale druhú vec napr. lekárke - že keď sa pýta na ich mamu (teda mamy, mám dve osvojené deti), tak začnem so samozrejmosťou hovoriť o inej osobe.

Druhá vec je, že niektoré informácie mať nemusia - že ich matka bola drogovo závislá, alebo alkoholička, prípadne bezdomovkyňa, trpiaca nervovými poruchami. Budú mať ešte v živote dosť problémov, nastane aj čas, keď budú informácie o svojich biologických predkoch potrebovať, ale vo veku 5 resp. 9 rokov to vedieť nepotrebujú. Aspoň ja som o tom presvedčená.