beznadej

Milá Martinka!
Pochádzam zo Slovenska. Náhodou som sa dostala na uvedenú stránku. So slzami v očiach som si prečítala Tvoj smutný životný príbeh, lebo v mnohom sa podobal tomu môjmu. Pred rokom ma tiež navždy opustil môj manžel. Diagnóza bola rakovina hrubého čreva. Príznaky, ako zvýšená únava, vyčerpanosť, tiež krátkodobé črevné problémy, sme pripisovali jeho veku 50 rokov a vysokému pracovnému nasadeniu, ktoré si vyžadovala jeho riadiaca pracovná pozícia. Až na moje naliehanie, sa rozhodol navštíviť svoju lekárku. Aj pani doktorka mu na tieto uvedené príznaky povedala, aby sa naučil relaxovať a znížil svoje pracovné tempo a zmenil životosprávu, že už nie je najmladší. Neposlala ho na žiadne odborné vyšetrenie, len mu predpísala vitamíny a prírodný prípravok na obnovenie črevnej fĺóry. Všetko bolo v pohode, ale po mesiaci sa jeho ťažkosti začali prejavovať ešte viac, až som ho bola nútená doviesť na urgent. Okamžite ho museli operovať. Po operácii sa manžel veľmi rýchlo zotavoval, chutilo mu jesť, mal veľkú chuť bojovať aj napriek diagnóze. Navštívili sme špičkové onkologické pracoviská v BA, kde nám odborní lekári potvrdili jeho šancu na úplné uzdravenie. Hoci bol nádor zhubný vo veľkosti hrášku, metastázy v tele sa nepotvrdili. Po polročnej liečbe sa mal vrátiť naspäť do zamestnania. Predpísanú ambulantnú chemoterapiu neznášal hneď od začiatku, no lekárka na onkológii jeho sťažnosti ignorovala s tým, že také príznaky majú všetci onkologickí pacienti, veď bol o nich poučený. Obaja sme si povedali, že musíme bojovať a vydržať. Snažila som sa mu pomáhať zo všetkých síl a vytvárať mu spokojné rodinné prostredie. Veľmi som sa trápila a nespávala celé noci. No pred ním som sa tvárila že všetko zvládam. Vedľajšie účinky chemoterapie sa zhoršovali ešte viac, až som ho znovu vyčerpaná, musela odviesť do nemocnice, kde ho hospitalizovali na onkológii. Robili mu rôzne vyšetrenia s tým, že v chemoterapii sa musí pokračovať, aby nenastala recidíva. Mali sme o neho neprekonateľný strach, čo sa bude diať. Lekárka ma uistila, že všetko je v poriadku, ale že sa nevie zmieriť s liečbou, tak mu zavolali doktorku psychiatrie, aby ho presvedčila o nutnom pokračovaní v liečbe. Po dvoch dňoch sa mal vrátiť domov. Všetci sme sa tomu tešili, lenže po opätovných ťažkostiach brucha môjho manžela, na röntgene zistili, že má na črevách malé uzlíky, ale že všetko sa vyrieši konzervatívnou liečbou. Lekárom sme verili, no ja som na manželovi videla, ako nám pred očami odchádza a prestáva bojovať, hoci sa snažil byť pred nami vtipný a pripomínal mi čo všetko mám zariadiť a vybaviť. Dennodenne som sa informovala o zdravotnom stave môjho manžela, dodnes som presvedčená, že mi nepodávali pravdivé informácie o jeho veľmi vážnom zdravotnom stave. Jeho zdravotný stav sa zhoršil ešte viac a ja som bola bezradná. Po dvoch dňoch sa manžel musel znovu podrobiť ďalšej veľmi vážnej operácii na zamotanie čriev, čo je veľmi nebezpečné. Polhodinu pred operáciou som s ním hovorila a to naposledy. Ten rozhovor bol rozlúčkový. Obaja sme už vedeli a aj cítili, že sa blíži koniec všetkému. No aj tak ma upokojoval, že bude všetko dobre, len aby som sa za neho modlila a pozdravila naše deti. Bolo to niečo hrozné. Nedokázala som súvisle hovoriť. Nervovo som sa zrútila. Po operácii sa na chvíľu prebral, ale postupne upadal do kómy. Každý deň som aj s deťmi chodila za ním a rozprávala mu, hoci som nemala síl a bola pod silnými antidepresívami. Lekári nás uistili, že on všetko vníma a že ešte nie je všetko stratené. Po dvoch týždňoch sa z kómy prebral a začali sme veriť v jeho postupné uzdravenie, čo nám dalo strašnú nádej do života. Ale stalo sa to čoho som sa celý čas obávala. O týždeň mi primár z ARO oznámil krutú pravdu, že je všetkému koniec a že robili čo bolo v ich silách. Myslela som si, že mi pukne od žiaľu srdce. Bol to pre mňa obrovský šok. Z jedného dňa na druhý som zrazu ostala sama. To čo som v tom momente cítila sa ani nedá opísať. Beznádej, zúfalstvo a utrpenie. Nechcela som žiť. Musela som navštíviť odbornú pomoc. Na srdci mi ostala boľavá jazva. S náhlym odchodom môjho milovaného manžela, sa zmenil život v celej rodine. Svokrovci, ani manželova sestra, prestali s nami komunikovať. Boli na jeho úspechy veľmi pyšní. Za jeho ochorenie obvinili mňa, čo sa ešte viac odzrkadlilo na mojom zdraví. Ostala som na všetko úplne sama a bez psychickej opory. Stále si kladiem s deťmi otázku, že prečo práve on, prečo nás takto kruto Pán Boh potrestal. Uzavreli sme sa do seba a nevieme ako to všetko zvládneme. Všetci štyria sme boli na seba hrozne naviazaní. Prestali sme sa tešiť zo života, stratili sme najvzácnejšieho človeka. Môj manžel bol úžasný človek, otec, kamarát, priateľ aj kolega. Ostali nám len kruté spomienky. Tiež sme obviňovali všetkých okolo seba a najmä lekárov, že mu neskytli v pravú chvíľu to čo mali, že ignorovali jeho sťažnosti. Môj manžel mohol žiť! Obdivujem Tvoju energiu a pozitívny pohľad na život. Prajem Ti všetko dobré a hlavne veľa zdravia a potešenia z detičiek. Aňa.