Re: Ach jo

Darina, naša prvá dcérka s tým nemala problém, mala síce fyzické obmedzenia súvisiace s jej menším zdr. handikepom, ale bola ctižiadostivá a nebojácna. Stačilo ju lákať do priestoru a napriek určitým pádom skúšala samostatnú chôdzu.

Druhá dcérka bola zdravotne v poriadku, ale oproti prvej mala zvýšený pud sebazáchovy ;-), skrátka bála sa pádu a takisto vyžadovala vodenie za ruky. Chvíľku sme jej vyhoveli, ale videli sme, že to nie je dobré, ani jej to nepomáhalo k nácviku samostatnej chôdze.

Tak sme na ňu skúsili menšiu fintu. Obliekli sme jej tepláčky s trakmi (kšandami), chytili sme ju za rúčky, chvíľu sme ju tak vodili a keď sa pozabudla, pomaly sme ju chytili len za jednu ruku a prichytávali ju zozadu za traky, neskôr sme pustili aj druhú rúčku a chytili len za traky. Ak s ňou trochu zakolísalo, zachytili sme ju trakmi. Pomaly získavala sebavedomie, zistila, že ak keď ju nik nedrží za ruky, tak nespadne.

Za pár dní sme ju zo zadu držali len naoko, keď padala, snažila som ju chytro zachytiť. Za dva týždne už chodila sama. Keď aj padala, reflexne dala ruky dopredu a zachytila sa. Zistila, že padanie nie je nič strašné.

Možno to pomôže aj u vás na odbúranie zlozvyku. Trochu mu pri chodzi pomôct, ale nie za rúčky.

U nás ten zlozvyk nastal aj s toho dôvodu, že v čase keď sa učila chodiť, bola jeseň a vonku blato, v kočíku nechcela sedieť a vonku, keď nemala oporu v ruke, tak mala tendenciu ísť do kľaku a loziť v tej špine a blate. A potom, aj keď sme boli doma v byte, tú ruku vyžadovala.