furt dokola to isté :o((((

Snáď len toľko, pekne poporiadku:

Spoločné spanie - od narodenia bol Peťko na monitore dychu, ten kto tento prístroj vlastní vie, že by snímal dych a pohyby rodičov, čiže by mi bol tým pádom na nič. Prioritou pre mňa je v prvom rade život dieťaťa a upozornenie na to, že sa niečo deje - čo monitor dychu zvládol. Nerada by som ráno svoje dieťa našla vedľa seba bez známok života. Tým, že od malička, doslova od vtedy, čo prišiel z pôrodnice (bol naučený na inkubátor, potom na nemocničnú postieľku - všetko dokopy 30 dní) som ho ukladala do postieľky a spal tam. Keď išiel náš "tatinko" mimo domov, brala som si ho k sebe do postele - bez šance, začal plakať a nevedel zaspať až kým som ho nevrátila do postieľky. Takže on jednoducho spať s nami nechce!

kontrolovaný plač - keď mal 2,5 mesiaca, noci sa riadne zhoršili, napriek tomu, že prdíky sme odventilovali rektálnou rúrkou, dieťa bolo okúpané, najedené, nezaspal, kým som ho o polnoci nezabalila do fusaku a neprechádzala sa nočnými únorovými ulicami okolo nášho domu... Keď ZASPAL, prišli sme domov, preložila som ho do postieľky a spal až do rána aspoň do ďalšieho kŕmenia.

Keďže sa u nás takmer mesiac opakoval rituál, kedy okolo 20:00 h po nakŕmení spustil rev a bolo ho treba drancať v kočíku po kábli od TV prípadne ísť s ním von a zaspal konečne okolo 23:00 h v prípade nočných prechádzok aj neskôr, povedala som si - STAČILO, zobrala som si k srdcu rady jednej kamarátky z našej diskusie a Veľkú knihu o matke a dieťati a začala som postupovať podľa nej. Prvý večer plakal 40 minút, druhý večer 30 a tretí 10 minút. Za tri dni (s tichým mrnčaním o týždeň) mi prcek zaspával okamžite po položení do postieľky, čo trvá dodnes okrem toho, že dostáva hneď po položení do postieľky čaj, dudel, zhasnem svetlo, utekám z izby. Keď bol menší a zaspal a keď som sa o 20 minút vrátila, mohla som kľudne zapnúť svetlo a upratovať pri ňom a žehliť a pozerať TV a pod. Teraz už nemá ten spánok taký hlboký, takže ho radšej nevyrušujeme.

Okrem toho si myslím, že každá matka k svojmu dieťaťu vstáva, keď dieťa plače, ale niektoré už niekedy nemôžu, vieš? Pretože nevládzu jednoducho vstať (čo našťastie nie je náš prípad - klop, klop, klop).
Táto metoda rieši skôr večerné zaspávanie miminka ako celkový nočný spánok.

Ďalej píšeš, ten príbeh s kamarátkou... Vieš, prcek pozná svoj domov, myslím, že od tých pol roka už asi vie, že je doma a vo svojej postieľke, resp. je v prostredí, ktoré pozná, takže si nepoužila zrovna správny príklad. Netreba porovnávať kamarátku a matku - pretože matka vždy jedná pudovo a už keď ide o tú kamarátku, ak by to bola naozaj kamarátka, tak by prišla :o) A o matkách to platí stonásobne... Ale určite by ma tá kamarátka neodviezla kvôli tomu domov, rovnako ako ja kvôli tomu, že malý plače, ho nevyberiem z postieľky. Prihovorím sa mu, pohladkám ho, prípadne ho v postieľke napravím, presvedčím sa o plienke, dám mu čaj, cumeľ a dobrú noc, odchádzam.

Aha a obdobie -jasné, obdobie, počas ktorého vstávame k dieťaťu - vieš, ja mám len jedno dieťa a vyřvací metodu som použila pomerne skoro, resp. načas, resp. práve včas. Každý, nech si to preberie ako chce. Ale niekto má deti dve, niekto tri a niekto viac a deti doslova „uřvané“, tak si zrátaj tie noci a tie roky života, ktoré tá matka vstáva, ak má vôbec možnosť ZASPAŤ. Niekto to zvládne v pohode (každý je predsa iná osobnosť) a niekomu stačí doba roka, dvoch alebo troch dosť k tomu, aby skončil v Bohniciach.

Každá matka tu je svojprávna a dosť rozumná na to, a predovšetkým pozná svoje dieťa na to, aby vedela, ako k nemu pristupovať a čo treba robiť. Ten článok podľa mňa nebol písaný ako príkaz, čo má matka robiť, ale ako jeden zo spôsobov a čo si z neho kto vyberie, podľa toho nech sa riadi :o)

Či Peťko emočne utrpel zrovna týmto neviem, v každom prípade sa tvári ako spokojné, vyspinkané dieťa, ktoré spí 2 x denne a celé noci (ak mu práve neleze zub) a ak spí raz denne, tak poobedný spánok ťahá okolo 3-3,5 h.

A prepáč Hannah, ale celý tvoj článok mi pripadá na „čisto teoretickej úrovni“ a vôbec nemám z neho pocit, že nejaké dieťa máš (ani žiadne dieťa nespomínaš), inak by si to takto asi nepísala...

Libik, nemyslím si, že by niekto svoje dieťa nechal revať v zavretej izbe a v priebehu (doporučovaných) 15 minút sa neprišiel naňho pozrieť!!! Resp., že by opustil byt alebo by ho to nechalo ľahostajným, často matka sediaca za dverami, keď už nevie, čo má od zúfalstva robiť, trpí ďaleko viac, ako plačúce dieťa v postieľke.

Myslím, že tieto svoje pripomienky mohla autorka článku napísať priamo do diskusie k spomínanému článku a nemusela otvárať novú diskusiu, kde sa nebude diať zase nič iné, len sa to tu bude deliť na dva tábory „pre“ a „proti“. :o((((((((((