Re: Spoločné spanie a tak dale...

Ahoj Lucka,

súhlasím, že k univerzálnej pravde sa nedostaneme. Neviem, kto to povedal, ale páči sa mi to: "Pravda je pružná" :-).

Takže k tomu čo si napísala a citovala z Estivilla:

Najprv k tomu jedlu, nesúhlasím, že rodičia ovplyvnia AKO a ČO dieťa je - môžu ovplyvniť len to, aké jedlo mu predložia. Ak je dieťaťu zle zo špenátu, tak ho zrejme nezje, aj keď si to rodičia zaumienia - iba ak by ho nechali hladovať niekoľko dní a aj tak by sa zrejme následne povracalo. Takisto môžu ovplyvniť, aby dieťa jedlo pri stole a lyžičkou, ale nezabránia tomu, aby sa neoblialo alebo mu občas niečo nespadlo z lyžičky (špecialitka našej dcérky :-)))

A teraz k spánku: Súhlasím, že spánok je biologická potreba. Súhlasím, že rituály sú nutné - naše deti ich samozrejme vyžadujú. Malá napr. obvykle vstane z postele, až keď začne hučať kotol :-))), dovtedy leží a čaká :-)))). Ja tiež mám večerný rituál.
Súhlasím, že pravidlá pre spánok diktujú dospelí.
A teraz, s čím nesúhlasím:-))). Nesúhlasím, že deti sa musia naučiť zaspávať samé, a už vôbec nie do 1 roka, kedy podľa Estivilla vznikajú spacie návyky. Pre mňa je zaspávanie, pri ktorom asistuje rodič, rovnocenné ostatným rituálom. Problém je v tom, že všeobecne v našich zemempisných dĺžkach a šírkach sa pokladá za nesprávne, ak je k uspatiu potrebná aktivita dospelého - kojenie, kočík, hojdanie, nosenie, hladkanie.... Ak k rituálu dopomáhajú predmety, už to problém nie je - dudlík, zažatá lampa, hudobné hračky, plyšáky v posteli, "muchlovacia" plienka, obľúbená perina... Keď sa dieťa pritúli k matke, je to nesprávny návyk, keď k plyšákovi, správny. Keď sa pred spaním hojdá v postieľke, je to v pohode, keď ho hojdá niekto iný, nie je to v pohode. Keď zaspí pri kojení, je to problém, keď s dudlíkom, nie (rozhodne sa to nepovažuje za problém vo veku 6 mesiacov).... Z môjho pohľadu je to rituál ako rituál, chápem však, kde sa zobrala mienka, že tie "človečie" metódy sú nesprávne. Celý ten názor vychádza z toho, čo sa častejšie praktizuje a čo by si väčšina rodičov v kútiku duše želala. Čo je menej časté, berie sa automaticky ako neobvyklé a nesprávne. Verím, že by to fungovalo aj naopak, ak by bolo zvykom uspávať deti v náručí, asi by bola matka, ktorá by dala dieťatu plyšáka, považovaná za zle vychovávajúcu matku.
Ďalej si nemyslím, že ak je dieťa uspávané, bude sa to s ním ťahať celý život. Podľa mňa, ak sa to nechá na ňom, tak či tak nastane moment, keď nebude vyžadovať uspávanie za pomoci druhých ľudí. Sama som toto tvrdenie na dcére neoverila, ale videla som napr. ako sa jej postupne postilňoval spánok, klesala frekvenica prebúdzaní, spánok sa stával z mesiaca na mesiac tvrdší... Verím, že by sama časom odmietla zaspávanie pri kojení. Podobne ten jej prechod od samostatného zaspávania k rozhodnutiu ísť do vlstnej postele trval dlhšie - najprv sa naučila s mojou pomocou zaspávať inak ako pri kojení, potom mala obdobie, keď zaspávala sama, ale dlho jej to trvalo a chodila veľmi neskoro spávať - to sme riešili tak, že mala povolené čítať si, no nesmela nás budiť (bola slušná, po dočítaní aj sama zhasla :-)). Potom začala zaspávať v normálnejších časoch, rozhodla sa, že chce zaspať v svojej posteli - ja som ale bola pri nej na počítači (takže vcelkú príjemná povinnosť :-)).
Deti si väčšinu vecí dokážu uregulovať samy. Samy sa odstavia - mimochodom, ak sa to nechá na ne, odstavia sa v priemere ako 4,2 ročné (uznám, že pre väčšinu našincov nepredstaviteľné). Samy sa podľa môjho názoru naučia čistote, ak by sme ich nechali bez plienok, aj bez učenia na nočník samy po čase zistia, že im mokro na zadočku vadí a že dospelí majú čosi ako záchod. Ja som toho názoru, že aj pri spaní dieťa dospeje do momentu, keď mu začne vadiť, že ho niekto hladká alebo že má niekoho v miestnosti, keď zaspáva.

K dudlíku a škôlke - ja osobne by som ich neriešila štýlom "hodím ťa do vody a plávaj". Keď som nevedela, že pôjdem na ďalšiu materskú, vyberala som malej škôlku - súkromnú a to z toho dôvodu, že nemajú problém so zvykacím režimom. Bola som rozhodnutá byť v škôlke s malou, kým si nezvykne - tak aby nemusela plakať. Nakoniec išla do škôlky obecnej, ktorú máme najbližšie, našťastie vôbec nemala problém s odlúčením, prvé dni mi práve naopak urobila scénu, že tam chce byť celý deň. Neskôr ju nadšenie prešlo, ale aj tak to zatiaľ vyzerá OK (aj keď kvôli chorobám často chýba).
Nesúhlasím s tým, že je dokázané, že dieťa od cca 3 rokov potrebuje kolektív. Je to zas len jeden z názorov, ja som sa stretla aj s takým, že škôlka do 4 rokov slúži hlavne rodičom a až po 4. roku aj deťom.

Prečo sa robí humbuk okolo vyplakania? Okolo vyplakania ako takého sa humbuk nerobí, práve naopak, ak sa aplikuje v období vzdoru, je veľmi odporúčané. Pod to, čo napísala Lida sa kľudne podpíšem. Dcérku som bežne nechala plakať, keď si niečo chcela vynútiť - ale vo veku 2-3 rokov! To vyplakanie, ktoré vyvoláva najväčšie diskusie, sa ale týka detí od cca 5 mesiacov. Teda detí, ktoré sú
a) absolútne závislé na druhej osobe - potrebujú ju k najedeniu, prebaleniu, pritúleniu... a z môjho pohľadu logicky často aj k uspatiu. Väčšinou ešte nedokážu vstať a priliezť si pre pritúlenie ani povedať, čo práve cítia.
b) nedokážu ešte pochopiť, čo im človek hovorí ani to, prečo sa veci dejú. Nechápu, prečo sa im zo dňa na deň zmenil doterajší rituál, prečo sa zrazu nikoho nevedia dovolať. Jasné, že po čase si zvyknú. Ak by som to dotiahla do absurdnosti, tak by si zvykli aj jesť len raz denne - asi by dlho plakali, ale po čase by prestali. Keď sa nájde týrané dieťa, často nepýta jesť, nevadia mu pocikané plienky... Aby bolo jasné - neporovnávam vyplakanie s týraním!!! - len chcem povedať, že sa nečudujem, že dieťa si časom zvykne a začne zaspávať samé aj spať celú noc. Ja verím, že v tomto smere metóda naozaj funguje.
Osobne si myslím, že najprv bol postavený cieľ: "Chcem, aby moje dieťa zaspávalo samé a spalo celú noc, lebo sa chcem vyspať!" No a k cieľu sa našli metódy - v štýle "účel svätí prostriedky". Z môjho pohľadu je vyplakanie práve preto tak odporúčané, lebo deti nedokážu povedať, čo im je. Ak by napr. polhodinu srdcervúco kričali "bojím sa", "poď ku mne", "pritúľ si ma", myslím, že by bolo pre rodičov oveľa ťažšie vydržať. Takto si môžu dovoliť tvrdiť, že deti plačú od zlosti alebo sú rozmaznané (pričom teraz netvrdím, že si to tie deti naozaj myslia, tiež to neviem).
Mne sa prieči aplikovať metódu na dieťa, ktoré ešte nehovorí a nechápe, prečo sa deje to, čo sa deje. Keď sa dcérka rozhodla ako 2,5 ročná vynucovať si predĺženie hodiny na zaspávanie tým, že si pýtala jesť, nemala som problém nechať ju plakať. Prvý deň jesť dostala, ale bola upozornená, že sa tak deje poslednýkrát. Druhý deň bola tesne pred odchodom do postele upozornená, že ak chce jesť, môže, ale po odchode už nič nedostane. Keďže sa najedla a za 5 minút vyliezla z postele a tvrdila, že je hladná, poslali sme ju naspäť - 5 minút plakala a prestala.
Čo sa týka vyplakania u bábätiek, aby niekto netvrdil, že neviem, o čom hovorím, mám aj osobnú skúsenosť. Asi pred mesiacom malý chcel očividne spať, ale nechcel sa nijako dať uspať. Plakal, bol nešťastný, tak ma napadlo, že možno mu vadí moje uspávanie. Preto som ho dala do postieľky a nechala ho plakať. Postupovala som presne podľa Ferbera (za roky diskusií už som si niečo prečítala :-)). Chodila som k nemu, nedvíhala ho, len slovne utešovala, predlžovala intervaly.. Zo začiatku som nesledovala presne čas, od momentu keď som sa do toho pustila, po moment, keď som "pokus" prerušila, prešlo asi 35 minút. Dokopy som ho nechala plakať asi 40 minút, absolútne to ale nesmerovalo k nejakému uspávaniu. Bol neskutočne rozrušený - v tak zlom stave som ho ešte asi nevidela. Vtedy som si povedala, že nikdy viac - našťastie počas plaču trochu vyhladol, bol ochotný sa prisať a okamžite zaspal. Snažila som sa nájsť na internete čas, ktorý vydržia deti v priemere plakať, zatiaľ sa mi to nepodarilo. Dovolím si ale pochybovať s Juliiným tvrdením, že je to max. 30 minút a max. 3 dni tréningu. Ja som sa v článkoch stretla s tvrdeniami, že to bežne trvá týždeň a pod. Boli tam aj odporúčania, že ak sa dieťa z plaču povracia, tak si to netreba všímať a pod.
Ja osobne som sa rozhodla radšej pokračovať v uspávaní a v spaní malého s nami. Na rovinu poviem, že je v tom aj moja lenivosť, osobne obdivujem maminy, ktoré k deťom poctivo vstávajú x-krát za noc a zase ich odkladajú do postieľky. Robila som to tri mesiace pri malej, a bola som grogy, často som nevedela po nakojení zaspať. Odkedy sme deti brali k sebe, spím skoro rovnako ako pred pôrodmi. Pred druhým pôrodom som sa preto vôbec neobávala bezsenných nocí (no, syn si ale pre istotu našiel inú špecialitku :-))), posledné dni kaká v noci a predtým, než sa mu to podarí, musí byť nejaký čas hore :-). Kým som sa deti snažila odkladať po uspaní do postieľok, často sa pri tom prebudili, takže tu by som súhlasila s tvrdením, že im to môže narúšať spánok. Pri tom spoločnom spaní sa však deti pri kojení zväčša ani úplne neprebudia a okrem toho sa po čase zladia spánkové cykly matky a dieťaťa. Takže dieťa týmto tzv. nesprávnym návykom netrpí.

Ešte sa vrátim k našej malej - nemyslím, že je dieťa so špeciálnymi potrebami. Je citlivá, má byť po kom, ja ani manžel nie sme otrlí superhrdinovia. Okrem toho tá jej citlivosť sa neprejavuje len negatívne, ale aj pozitívne - je empatická,ústretová, nikdy nenapádala iné deti, má mimoriadne rozvinutú fantáziu... Ja si vždy, keď ma jej správanie (donedávna napr. aj to uspávanie) unavuje, poviem, že možno aj vďaka tým negatívam je na druhej strane taká úžasná v iných veciach. Momentálne nie je nijak výrazne odlišná od iných detí.
Syn je napr. oveľa pohodovejší, ako bola ona ako bábätko, napriek tomu uňho žiadne vyplakanie už nemienim skúšať.

Na záver už len toľko - nijako neobviňujem tých ľudí, čo deti nechali vyplakať. Každý má inú mieru toho, čo je preňho únosné a všetci robíme kompromisy. Malý napr. prvé mesiace neskutočne plakával v autosedačke. Väčšinou sme zastali, uspávali ho, ale niekedy, keď sa nedalo inak, musel aj plakať, až kým nezaspal. To sme ale brali ako nevyhnutnosť v záujme ochrany života a snažili sa jeho plaču pokiaľ možno predchádzať, prípadne sme zastali a uspávali. Preto chápem, že niekto za takú nevyhnutnosť môže považovať aj to, aby jeho deti spali čo najskôr celú noc.