Re: Přítelkyní/přítelem navždy?

Prečítala som diskusiu...

Napíšem svoj pohľad, ako rozvedenej, žijúcej v novom vzťahu, z ktorého už je tiež ďalšie dieťa.

U nás som to bola ja, čo istú dobu cítila, že sa nechce vydať a to ani v dobe, keď sme "vyrábali" dítko.

Ale svadbu som nadobro nezavrhovala. Teraz už som dospela do štádia, že sme sa o svadbe bavili a viem, že k nej dospeje - a aj sa na to (kupodivu vzhľadom k mojím predchodzím skúsenostiam) teším.

Viete aký mám na to názor ja? Je iba malinké percento žien žijúcich vo vzťahu "na hromádce", ktoré sa aj v skutočnosti nechcú vydať.

Som presvedčená, že gro tých žien (a kor tých, čo majú v tom svazku deti) tvrdí, že "manželstvo je jen papír" hlavne preto, že ten chlap do toho svazku proste nemieni vstúpiť, ony to vedia a nechcú znížiť svoju dostojnosť. Som presvedčená, že gro tých žien, jakmile im chlap svadbu navrhne, tak povedia ano (lebo to tak vnútorne cítia, ač to navenek prezentovali inak). Veď prečo by inak (napríklad po desiatich rokoch) naraz súhlasili, ak predtým hlásali, že to "nepotrebujú"? A koľko takých je i v mojom okolí, čo sa naráz "svadbia" - reči typu, že kvoli nejakému zdaneniu a podobne, to je podľa mňa blbosť, že by tento krok robili iba kvoli prachom. A ak ho robia náhodou len kvoli tým prachom, tak ten vzťah už týmto podľa mňa nie je tak úplne "zdravý".

A aj preto je toľko vzťahov, kde sa dvaja berú, keď už majú deti - prečo to neurobili skor? Myslím, že hlavne kvoli tomu chlapovi. Žena, ktorá zakladá rodinu, tak vačšinou u toho tak nejak vnútorne cíti aj to, že sa chce vydať.

Znovu zdorazňujem, že tam nezahrňam všetky ženy žijúce v takomto svazku, ale že tvrdím, že tých, čo sa naozaj vydať nechcú je MINIMUM.