Re: Jaké máte zkušenosti se spoluprací s rodiči?

ja som zažila jednu situáciu,ktorú skúsim v stručnosti opísať: Môj starší syn nezvládol škôlku, odmietal tam jesť, piť, uzavretý do seba, išla som na diagnostiku do jedného sanatória a tam mu klinický psychológ na základe 20 minútového pozorovania diagnostikoval špecifickú úzkostnú poruchu a odporučil terapiu a pobyt v ich sanatóriu. Dlhodobým pozorovaním som však zistila symtpómy iného závažnejšieho ochorenia, ktoré mi potvrdili v autistickom centre a tretia opätovná diagnóza v základnej škole mi potvrdila u syna vysokofunkčný autizmus. Keď som lekárke v sanatóriu dala na založenie do dokumentácie, primárka sa naštvala a povedala mi,že môj syn nie je autista a že on má len emočnú poruchu a klinický psychológ, čo ho vyšetroval mi povedal, že syn má od narodenia narušené vzťahy so mnou a že určite nie je autista. Chodíme na terapie, kde terapeutka vyvrátila akékoľvek podozrenie ohľadom uzatvorenia autistickej diagnózy a keď telefonovala do Sanatoria pani primarke, tak jej pani primárka povedala, ze ona vlastne mojho syna az tak dobre nepoznala. (ale hlavne že mne povie, že má emočnú poruchu, na vyslovenie tohto uzáveru ho už poznala asi natoľko aby vedela autizmus spoľahlivo vylúčiť ) Môjho syna prijali do špeciálnej základnej školy, kam rád chodí a bol strašne nahnevaný že sú prázdniny a nie je v škole. Dávať za vinu rodičovi,že dieťa je choré, prípadne hrubo osočovať rodiča,že môže za diagnózu dieťaťa, pritom autizmus je dedičná záležitosť a dedí sa z 98% po otcoch, je podľa môjho názoru neodborné a neprofesionálne. Takému psychológovi by mali vziať licenciu a mal by vrátiť diplom.