velmi zaujimave

tak som nad tym rozmyslala, so sestrami mam rodinne konstelacie rozobrane zo vsetkych stran, ved som najstarsia z troch... musim mat vsetko pod kontrolou, niekedy ma az desi moj nekonciaci pocit zodpovednosti za tie dve,,, trapim sa obcas pre ich problemy, akoby som bola ich mama, niekedy ziarlim, ak si najdu kamaratky, starsie, ktore by im mohli byt tym, cim som ja!
sialene mi vadi, ak nepostupuju podla mojich predstav... to sme uz vsetky davno vydate!

moj muz je benjamin, o 20 rokov mladsi od surodencov, v podstate jedinacik, co sa tyka vychovy... problem je v tom, ze u tychto jedincov sa akosi automaticky predpoklada, ze sa postaraju o staruckych rodicov, vacsinou to tak byva, ale on ma iba 32, to este nebyva vek, kedy sa riesia problemy vysokej staroby... je v ich rodine akesi sklamanie, ze nie je dcera, ved tie sa o rodicov staravaju a oni maju mna, tu protivnu snachu, co si do nicoho neda hovorit, lebo je najstarsia... takto je to zasmodrchane... moj muz, ocakavania jeho rodiny, koho bude posluchat, ja prvorodena, generalka... tusim ste mi pomohli sa trosku vyznat v tom nasom klbku... ked sa na veci pozriem takto, tusim aj nieco chapem... juj, ale tchyni posluchat nebudem!!!!
my prvorodeni sme malo podriadenia schopni, preto som v pracovnom zivote trpela, dokedy som nebola v manazerskej pozicii, toto mi ale ide, lebo mam na to prirodzene predpoklady, nie len pozicia sily... este chvilu a vyznam sa v tom...