Re: Právo na normální život

Myslim si, ze kazdy si za svoj zivot zodpoveda sam. A je dobre, ked si vie obhajit preco boli niektore veci nutne, preco nieco neurobil a preco naopak nieco urobil. Moje deti su uz dospele. Je to vlastne uz viac nez 20 rokov, ked som sa rozhodovala, co a ako. Obaja vysokoskolaci, mali sme svoje zamestnania, ale aj cas na deti. Nechala som moju robotu a zostala na materskej 5 rokov postupne s obidvoma detmi. Nikto mi nikdy nevezme tento cas. Bolo to krasne. Nepouzivala som hodinky, zili sme si v nasom case. Vymyslala som pre nich aktivity, bolo nam spolu krasne. To sa potom dali zvladnut aj tie nevyspate noci, aj choroby a rozne problemy. Poznala som ich, vedela som, preco su taki a milovala som ich. A to trva. Ale je pravda, ze som sa musela naucit velmi strazit rozpocet, varit z nicoho. Islo to. Kedze sme nemali ziadne znamosti, po tych piatich rokoch sa zacalo hladanie miesta. Tentoraz s dvoma malymi detmi. Ale nejako sme to s manzelom zlepili a dokonca som robila na zmeny a niekedy aj soboty. Deti boli prvorade. Dodnes nemame auto, dom... Ale nase deti su vyrovnane, pokojne a sebavedome. Idu si za svojimi cielmi v zivote a mam z nich radost. Viem, ze by som to nikdy neriesila inac. Ale nikomu nic nevycitam, ani nemozem radit, co je lepsie. Naozaj ma kazdy svoje priority a svoje hodnoty.
Dana