Pochopenie

tak toto absolutne chápem, mám ten istý pocit. že cez deň sa rozprávame o deťoch a o nutných veciach, ktoré treba vybaviť, urobiť, príp. uvariť. :o) ale nie je čas na nás, a ten si žiaľ večer nenájdeme. u nás fungujú pusinky a milé gestá počas celého dňa, ale nevieme si nájsť čas na porozprávanie, zapálenie sviečky atak. už nie som na materskej a starší syn začal chodiť do školy, takže teraz sme v jednom behu až do večera. ale aj na materskej to bolo podobné, horšie o to, že dietky boli oveľa menej samostatnejšie. v každom období niečo je, čo človeka zamestná. a nejak postupne to došlo do tohto štádia :o( niektorá z vás v tejto diskusii písala, že postupne človek odvykne,ani nevieš ako). a niekedy sa zbadám cez deň v práci a poviem si, tento večer si to vynahradíme, ale keď prídem domov do toho kolotoča proste mi to nepríde na um a večer zaspávame bez rozhovoru. nie je to však vždy tak, ale mohlo by to byť podstatne častejšie, veď sme si najbližší na svete a akosi nato zabúdame.