Re: Remcání

Tá pani asi žila život, o akom rozprávala. Tam dovidela. Povzbudzujúco to asi vôbec nevyznelo, otázka je, či by si ty nemala toľko síl, keď ten pôrod prebehol tak dobre, že by si povzbudila ty ju a ukázala jej na niečo pekné, čo v živote existuje. Ja som mala prvý pôrod hrozný, skoro som zomrela. Keď sa to asi po týzdni, 2 operácie za sebou, prelomilo a už mi bolo jasné, že budem žiť aj ja, jeden celý deň som od šťastia preplakala. Obrovskú radosť som mala, keď mi sestrička asi po týždni priniesla lavór s vodou a hrebeň a ja som si mohla v posteli urobiť minimálnu hygienu - umyť ruky, tvár, rozčesať vlasy. Že som si dieťa presunuté do inej nemocnice videla prvýkrát asi po 3 týždňoch, keď som mala vychádzku, že som mala všetky cievy rozpichané a sestričky sa trápili, kde napichúť, bolesť som ani nevnímala a že po presťahovaní z JIP-ky som bola v izbe so staršou pani, ktorej vadil každý a všetko, to sa dalo zvládnuť. S niektorými ľuďmi je to ťažké, ale niekedy stačí málo a zdanlivo nepríjemý sa zrazu javí ako dobrý, len smutný, či zranený.