Pridávam sa k nechápajúcim

Na mňa článok tiež zapôsobil veľmi rozporuplne. Na jednej strane súhlasím s názormi, že nie je možné nechať rodinu a hlavne deti vystavovať Jirkovmu vyčínaniu, na strane druhej v ňom stále vidím malého chorého chlapca, ktorého najprv niekto prijal a potom poslal preč. Netuším, ako vyzeral každodenný život tejto rodiny, ani koľko síl to všetkých muselo stáť, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že rodičia išli do poručníctva s trochu nereálnymi predstavami -Boh si ich vyvolil a oni preto veľkodušne pomôžu niekomu opustenému a keď budú starší, povarujú mu vnúčatá (asi im na tom dosť záležalo, pretože v článku to spomínajú hneď dvakrát). Celkom by ma zaujímalo, či vôbec zvažovali, že Jirka nemusí byť zdravý a v budúcnosti sa uňho môžu prejaviť rôzne choroby (ostatne tak ako sa môžu prejaviť aj u ich ostatných detí – čo by robili v takom prípade?). Keď si spomeniem len na niektoré príspevky na Rodine, tak je jasné, že s nezvládateľnými a chorými deťmi bojuje mnoho rodín a tiež to nemajú jednoduché. Ak je Jirka chorý a to tak, že ohrozuje okolie, tak potrebuje adekvátnu liečbu – možno aj na uzavretej detskej psychiatrii – a v tom prípade by mali ísť ohľady na okolie a pocity zlyhania bokom. Neviem ale, či najlepším riešením je vystrnadiť ho z pôvodnej rodiny k babičke. Neviem, nakoľko to pri svojom IQ Jirka chápe, ale určite zaznamenal, že sa presúva medzi babičkou a rodinou. Netuším nič o takto postihnutých deťoch, no tipnem si, že každú zmenu znášajú veľmi tažko. Sama neviem, ako by som to vyriešila – na jednej strane ho ľutujem, na druhej strane asi naozaj patrí do ústavnej starostlivosti.

Ďalej ma veľmi zarazila zmienka o výchovnom postupe pri jednej z hádok – Jirka sa zlostil a tak dostal na zadok a tak začal zlostiť ešte viac. Pravdupovediac sa ani nečudujem – je zrejmé, že ho to mohlo len viac vyprovokovať.

Čomu tiež nerozumiem, je rozhodnutie „netajiť už Jirkove problémy“. Neviem, na základe čoho sa snažili tri roky ututlávať, že ich dieťa sa správa neštandardne (deti už mali, takže si to asi všimnúť museli). Báli sa, že to ohrozí ich obraz vzornej rodiny alebo sa len snažili nepripustiť si krutú pravdu? Možno tak premeškali správny okamžik na začatie liečby.

Celkom by ma tiež zaujímalo, ako by odborník ohodnotil Jirkovo kývanie a sebapoškodzovanie - podobné správanie sa vraj vyskytuje u citovo deprivovaných detí. Je to dôsledok Jirkovej choroby, prvých rokov života allebo to nastalo až v rodine?

Čo ma ale úplne šokovalo, je ich premýšľanie, ako by im bolo dobre všetkým naraz v nebi. Dokonca už rozmýšľali, ako to urobiť! Nechce sa mi veriť, že chceli všetci spáchať nejakú hromadnú samovraždu – to už by naozaj zaváňalo sektárstvom. Je jasné, že človek je niekedy na dne a napadnú ho všelijaké myšlienky, ale uvažovať tak v súvislosti s deťmi?

Je ťažké objektívne posúdiť, čo sa v Jirkovej rodine stalo a či sa to malo riešiť inak. Preto by som nikomu nepriala ocitnúť sa v ich situácii a určite si ich netrúfam súdiť. Aj keď pochybujem, že by o to stáli, ich aj tak bude súdiť až Boh...