Re: Svatá pravda

moja prvá myšlienka, keď mi priniesli prvýkrát ukázať (po cisárskom) moje dieťa bola: bože, to kvôli tomuto som sa toľko trápila? Stálo to vôbec zato?

Žiadna radosť z materstva, len bolesť, únava a nechuť s tým dieťaťom niečo robiť. Najradšej by som vtedy bola, keby ho niekto odniesol a postaral sa oňho. Dcérka sa mi tiež zdala veľmi škaredá (vyzerala ako sivý zvráskavený starček). Pre ňu ten cisársky určite nebol tiež nebol ľahký, to som si uvedomila až oveľa neskôr, v tej chvíli som vnímala len seba a svoju bolesť. Navonok som posobila ako starostivá matka, poctivo som kojila (chvalabohu dcérka mala mala sací reflex a pud sebazáchový väčší, ako bola moja snaha), starala sa o ňu, ale vo vnútri som bola neistá a slabá.

Potom to už bolo lepšie, láska samozrejme prišla, zaplavila ma ako obrovská vlna, ale aj napriek tomu som ďalšie 3 mesiace strávila v depkách a nechápala som, prečo napriek tomu, že svoje dieťa milujem, mám pocit, že život nemá žiaden zmysel. Až oveľa neskôr som si prečítala, že existuje čosi ako popôrodná depresia.