Clanok na jednicku

Tento článok mi hovorí z duše, ked chodím po konferenciách, tak všade sa hovorí o dostojnom umieraní a ako uľahčiť umierajúcemu. No zdá sa mi , že to je len tak, aby bolo čím prispieť do fóra. Nestačí teoria , ale mao by to tak byť aj v praxi.
Z manželom a so ani nie ročným synom sme šli na Vianočné sviatky domov na Slovensko, ale pre nás to neboli veľmi štastné a veselé. Šli sme na pohreb mojej babičky. Zomrela v charinom dome. Myslím, že moja mamka si to bude vyčítať do konca života, že babku dala do domova. Mamka bola on nej ďaleko a i keď oproti nej žil jej vlastný syn , ktorý sa o ňu staral minimalne, tak sa mamka rozhodla ďať ju do domova. Mamka je dochodku, ale viete ako to je , a ak sa chce mať trocha lepšie tak musí robiť. Nebolo to pre ňu ľahké rozhodnutie. I keď tam mala všetko, čo človek potrebuje k žitiu tak to nebolo ono. Bola v malej prízemnej budove, kde nebolo dostatok slnka s ďaľšími dvoma babkami v malej izbe. Bolo tam veľa pacientov a málo personálu, a skoro všetci pacienti alebo klienti s psychiatrickou diagnozou. Moja babička mala alzaihemrovu demenciu. Babička podĺa tamojše sestry zomierala štastná. Babička bola až veľmi skromný človek a tak nikdy poďla jej slov nepotrebovala veľa k životu.
Čo tým chcem povaďať, možno starý ľudia veľa nepotrebujú, ale my by sme im mali dať čo najviac a hlavne ku koncu života. Mali by byť obklopený láskou svojich najbližšich.